Vo štvrtok 10. marca pršalo. Akoby aj počasie chcelo svojou troškou prispieť k vytvoreniu atmosféry tohto dňa. Čakalo ma stretnutie s históriou. Nie vo filme či knihe, ale živé stretnutie.

Koľkokrát som čítal knihy a sledoval dokumenty o koncentračných táboroch. Vždy mi to bolo ľúto, vždy som krútil hlavou, ale vždy to boli len neznáme mená a štatistické čísla.

Vo štvrtok to bolo len jedno meno a jeden ľudský príbeh. Príbeh, na ktorý nikdy nezabudnem. Príbeh, ktorý je smutný, krutý, tragický, ale žena, ktorá ho musela prežiť, bola plná optimizmu, energie a dobrej vôle.

Mal som tú česť stráviť jeden deň vedľa tejto výnimočnej ženy. Veľa som sa v tento deň naučil. Niekoľkokrát som sa jej opýtal, kde berie silu o tom všetkom rozprávať. Odpovedala mi, že tí, čo prežili, majú úlohu svedčiť, aby sa na to nezabudlo. Aby sa podobné hrôzy nikdy nikomu nezopakovali.

Pani Weinwurmová, my nezabudneme!